Názor na Na Vine Sú Hviezdy

Stalo sa vám už že ste si našli obľúbenú skladbu, osobnosť či film? Verím, že áno. Dnešný večer (zjavne to bude zverejnené deň neskôr) som objavila zjavne môj nový najobľúbenejší príbeh a všetko ostatné s ním spojené.
THE FAULT IN OUR STARS 
Väčšiu dokonalosť som ešte nikde neobjavila a som si stopercentne istá, že tak skoro ani neobjavím. Áno ja viem, že dokonalosť nejestvuje no toto je pre mňa niečo viac ako dokonalosť.

(Ani neviem ako skomponovať tento príspevok tak aby mal hlavu aj pätu keďže som v živote neopisovala svoje dojmy z nejakého filmu či niečoho podobného no aspoň sa o to pokúsim.)

Plačem. Nejde to zastaviť hoc viem, že je to len vymyslený príbeh. Príbeh, ktorý vymyslel človek, ktorý si u mňa v momentálnej dobe stúpol o veľmi veľké percentá smerom nahor. Tou osobou je pán menom John Green. Skomponovať tak krásny príbeh je proste možné opísať nespočetným množstvom slov. Krásny, vtipný, smutný, srdcervúci, prepracovaný, romantický, dojímavý a hlavne silný.
Dnes večer som na tento film bola v kine. Dojmy? Plač a smiech dokopy. Najhoršie na tom je, že neviete prestať miešať tieto dva pocity dohromady. Každý tieto veci vníma ináč no môžem s istotou povedať, že slzy v očiach mali najmenej 3/4 ľudí v sále. Áno aj chlapi.
Prečo vlastne?                                      Vidieť ako dievča ktoré trpí rakovinou stretne úžasného chalana s ktorým sa dajú dokopy, pritom jeho najlepší kamarát oslepne a aj on sám sa dostane do najvyššieho štádia rakoviny dostane azda každého človeka s kúskom srdca a citov. Avšak celý príbeh sa točí o tom, že osoba ktorá by mala umrieť bude Hazel no čo čert nechcel, všetko sa obráti proti Augustusovi a ten odíde na druhý svet. (Nemienim vám sem opisovať každý detail knihy, pretože ma to doteraz dosť berie.) Dodám teda ešte na záver týkajúci sa Johna Greena toľko, že je to úžasný spisovateľ, táto kniha patrí medzi bestseller, získala mnohé ocenenia a zaujme nejedného čitateľa. Nie je to podľa mňa len taký obyčajný príbeh, kedy človek zatvorí knihu a vráti sa späť do reálneho života. Je to príbeh, ktorý si myslím, že sa stal mnohým ľuďom. Rakovina nie je bohužiaľ vymyslená ako táto kniha. Je to realita, s ktorou sa musí v dnešnom svete vysporadúvať mnoho ľudí. Niekto tento boj vyhrá, iný zase prehrá. Na vine sú hviezdy :) Avšak každý takýto človek sa raz jednou z tých hviezd stane a bude dozerať na nás ostatných zhora.
Čo dodať k hlavnému hereckému obsadeniu?
Shailene Woodley, ktorá hrala Hazel Lancaster bola jednoducho úžasná. Stvárňovať dievča, ktoré má rakovinu, problémy s dýchaním, v hlave jedinú knihu a jediného chlapca chce jednoducho obdiv. Obyčajný divák si povie, že tam vidí len obyčajné dievča s problémom, ktorý trápi reálnych ľudí a nie vymyslenú postavu. No človek, ktorý sa do toho deja vžije pochopí, že hoc bola vymyslená, nemala to ľahké. V tej osobe je toho toľko dobrého a toľko úprimného, že niekedy je aj v tom našom svete problém nájsť tak dobrých ľudí.
Ansel Elgort alá Augustus Waters. No kde začať? Komik, vtipkár, večný narcis, hrdina a bojovník v jednej osobe. Dostať sa aspoň sčasti z tak drsnej choroby a potom ju prijať v poslednom štádiu musí byť dosť bolestivé. Možno zo začiatku ani nie tak fyzicky ako psychicky. Ako to povedať milujúcej osobe? Ako to vezme? Čo bude ďalej? To všetko sme mohli vidieť v tomto príbehu. Jeho rola bola myslím že najviac dá sa povedať deptajúca. Proste vidieť tie nádherné hnedé oči plné úprimnosti raz plné radosti a inokedy plné smútku chce neskutočné množstvo sily. Hovoriť ľuďom naokolo frázy ako "môj život je ako húsenková dráha, ktorá ide stále nahor" chce naozaj veľké sústo psychickej sily. Vedieť, že každú chvíľu príde to čo každý najmenej očakáva musí naozaj veľmi bolieť. Avšak brať to s úsmevom na tvári síce bolí menej no predsa to nezakryje to čo sa deje vo vnútri. Len to uľahčí celý proces. Jednoducho tohto herca a hlavne tú postavu zbožňujem. Warrior!
A čo taký Nat Wolff ,ktorý stvárňovala Isaaca? :) Vysporiadať sa s rozchodom s milovanou osobou, kedy si obaja sľúbia svoje "navždy" a zrazu nastane rozchod musí ozaj bolieť. Aby toho nebolo málo tak dôjde k strate zraku. Ale? Predsa to nevzdáva a pokračujte svojou cestou života. Základom je brať to optimisticky a nedať sa odrovnať i keď nie vždy to ide.




Ďalej tu je Ed Sheeran. Ďakujem mu za tak úžasnú skladbu k tomuto filmu. Jednoduchá pán spevák! :) Úžasný, skromný hudobník, ktorý má v hrdle zlato.
"If you were here, I´d sing to you. You´re on the other side. As the skyline splits in two. I´m miles away from seeing you. I can see the stars from America. I wonder, do you see them too?" 
All of the stars ♪ ♫ ♪

(Už je po polnoci tak teda...) Včera po tom ako som sa vrátila z kina som jednoducho musela napísať pánu Johnovi Greenovi a pochváliť ho za tak úžasne odvedenú prácu. Šanca, že mi odpíše je možnože nulová, ale aj tak som to musela spraviť.

Už len tak na záver. Netuším ako ste na tom s knihou či filmom no musíte si zaobstarať oboje! :) Nádherný príbeh s prekrásnou myšlienkou, ktorý má dojemné ale aj humorné scénky. Nájde sa v tom dúfam každý. Tá sila toho filmu je proste ..wau :) Ťažko to opísať, musíte to vidieť a až vtedy pochopíte o čom tu píšem celý ten čas...

Už len pár hlavných fráz, ktoré mi doteraz behajú po rozume ...

"Bez bolesti by sme nevedeli čo je to radosť."

"Bolesť si treba pretrpieť."

"Niektoré nekonečná sú dlhšie ako iné."

"Keď vás prijmú na pohotovosť, prvé, čo urobia, vás požiadajú, aby ste ohodnotili svoju bolesť na stupnici od jeden do desať a na základe toho určia, ako rýchlo a aké lieky vám majú podať. Pýtali sa ma to už asi stokrát, pamätám si, že kedysi dávno, na začiatku choroby, keď som nemohla dýchať, pľúca som mala v jednom ohni a len som čakala, kedy si plamene prehryzú cestu z môjho hrudného koša na vzduch, ma rodičia odviezli na pohotovosť. Sestra sa ma spýtala ako ma to bolí, no ja som nevládala rozprávať, tak som jej ukázala deväť prstov. Neskôr, keď lieky zabrali a sestra mi prišla odmerať krvný tlak, pohladkala ma po ruke a povedala: "Si veľmi statočné dievča, ukázala si o jeden prst menej, než si mala."

Neviem či so mnou niekto zdieľa aspoň sčasti podobné názory no bola by som rada aj za tie vaše v komentári. Takže ak sa chcete vyjadriť, určite napíšte. :) Želám všetkým dobrú noc. 

Sila pozitívneho myslenia alá dodanie motivácie do života

Pekný podvečer všetkým!

V dnešnom príspevku by som vám jednoducho rada ozrejmila, že nie vždy je všetko tak zlé aby nemohlo byť ešte horšie. Chcem vás tu namotivovať k tomu, aby ste sa naučili riešiť problémy pozitívnou formou a neupadli na úplné dno.

(zjavne to budem písať miestami v druhej osobe singuláru, aby ste sa do tohto textu viac dostali...samozrejme, že to píšem pre väčšinu nie pre jedinca)

Asi ti nie je cudzie slovo PROBLÉM. Proste riešiš nejakú určitú životnú záležitosť. Či už je to škola, priatelia, láska, budúcnosť - čokoľvek. No nejako ti to nevychádza podľa tvojich predstáv. Všetko sa začína rúcať ako domino a ty upadáš do poriadnej depresie. Prečo sa hneď vzdávaš? Prečo si nepovieš áno dokážem to a áno budem bojovať?!
Ak v tvojom živote niekedy nastane situácia kedy už naozaj nevieš čo máš robiť, povedz si DOKÁŽEM TO!, povedz si NEVZDÁM SA! Proste nemysli negatívne. Skús si predstaviť seba v konkrétnom cieli a už teraz sa nastav tak, že si v ňom. Nevrav že sa niečo nedá, nejde to, nespravím to, nevládzem, nemá to cenu. Mysli pozitívne! Začni si veriť a povedz si namiesto toho ide to, spravím to, mám silu pokračovať a má cenu si ísť za svojím.
Základným pravidlom v ceste ku šťastiu je určite fráza "Nikdy sa nevzdávaj".
Je jasné, že vo vašom živote nastane mnoho negatívnych udalostí ale je len na vás ako sa s tým vysporiadate a či dokážete vyriešiť dané okolnosti. Ak má človek problémy, znamená to že sa snaží, že žije - že bojuje. V živote budete mať stále dve či tri možnosti. Možno ich bude aj viac, ale je len na vás, ktorú z nich si vyberiete. Či to bude tá najjednoduchšia, tá stredne ťažká, alebo tá najťažšia. Niekedy je lepšie zvoliť si jednoduchý smer a pokračovať v ňom naďalej. Inokedy je zasa lepšie dať si vyššie ciele a snažiť sa vysporiadať s tým čo príde. Ale prečo si klásť zakaždým nízke ciele? Prečo sa nenaučiť vybrať si ťažšiu cestu a začať bojovať? Nemyslím, že je to až tak zložité. Všetko je vo vašej hlave. Ak si človek povie, že niečo dokáže a pôjde si za tým, tak to zvládne. Ak to ale nechá visieť na háku, je očividné, že sa ďaleko nedostane. To je tá sila pozitívneho myslenia o ktorej sa snažím napísať v dnešnej téme.
Mnohí ľudia sú dnes úspešní, pretože sa naučili správne riešiť určité problémy a naučili sa ako sa s nimi vysporiadať. Či je to už len obyčajná písomka, tréningový plán alebo šarvátka s blízkymi. Všetko sa ale dá riešiť. Niektoré veci však potrebujú svoj čas. Niekedy bude stačiť pár hodín, inokedy deň, týždeň a možno že to bude chcieť aj nejaký ten mesiac. Zvládnete ale tak dlho čakať? V takýchto prípadoch sú určite podstatné dve veci a tými sú zachovanie si rozvahy a viera.
Čo s tým má rozvaha? Myslím, že veľa. Ak nastane vážny problém, je dôležité zachovať si chladnú hlavu a ako sa hovorí - zachovať pokoj. Len vtedy môžete v kľude rozmýšľať a prísť k nejakému vhodnému nápadu. Avšak ak nemáte pevné nervy, môže sa stať, že vám veci nebudú vychádzať podľa plánov a veľmi rýchlo to vzdáte. Tu sa však objavuje kontrast týchto dvoch faktorov. Ak si rozvahu spojíme s vierou, dokážeme obdivuhodné veci. Proste si musíte povedať: "áno, zvládnem to a spravím všetko čo bude v mojich silách."


Uvediem teda na záver pár príkladov, kedy si myslím, že optimizmus a pozitívne myslenie zahrá dosť veľkú rolu.
1. Máte pred sebou náročný test, ktorý má rozhodnúť o vašej známke. Učíte sa celé poobedie (možno aj noc), opakujete si každú jednu poučku či príklad. Príde však písomka a vy zostanete v šoku. Môže to byť či už únavou z toľkého učenia, nervami, počasím, okolím - čímkoľvek. Na druhú hodinu vám váš učiteľ prinesie opravené testy a ten váš je dá sa povedať dobabraný. Jednoducho ste to pokašľali. Hovoríte si prečo sa to stalo, prečo som spravil tieto chyby, čo teraz? Niekedy sa človek pri takejto situácií až totálne zloží (tým nechcem uraziť bifľošov, ktorých rozhádže aj dvojka :) ).

Skúsme ale tento istý príklad spracovať tak, aby tu bol zapojený aj ten už spomínaný optimizmus a taká tá vnútorná sila, ktorá nás dokáže nakopnúť k úžasným výsledkom.

Okey...učíte sa deň pred písomkou, všetky poučky testy atd..avšak predtým si nepoviete, že neviem čo to dám a čo ak to pokašlem. Vy si v danej chvíli musíte povedať: "Naučím sa to najlepšie ako bude v mojich silách!". Zjavne vás takýto moment naplní endorfínom a vám sa tak bude jednoduchšie učiť. Na druhý deň, kedy píšete test, sa cítite šťastní. Jednoducho si veríte. Ďalší deň príde učiteľka, dá vám vašu písomku a tam červené na bielom :) jednotka/áčko/hviezdička/včielka (u každého ináč :) ). Takáto situácia vás namotivuje pokračovať v takomto štýle učenia sa a ak Boh dá, pošťastí sa aj nabudúce.

2. Chudnete. V dnešnej dobe dosť zaužívaná téma keďže počet obéznych rastie o pekne veľké čísla, smerom nahor. Je to problém dosť veľkej populácie.
(Tak okrajovo sa ale zameriam na chvíľku, na dievčatá) ...Doparoma! Máš super postavu, nie sú ani tučná ani pri sebe a ty povieš, že ideš chudnúť??? Povieš, že máš obezitu?!! Ja nechápem...niekedy mám takýmto ľuďom chuť (ešte pekne povedané) hodiť tehlu na hlavu, aby sa spamätali. Ešte väčším extrémom je ak sa dotyčné dajú na hladovky. (logic buddy) Potom tu sú však ľudia, ktorí sa sťažujú a je to už ozaj prípad, kedy by bolo vhodné vrámci normy ubrať nejaké to kilo. Ty ale uvažuješ o diéte, hladovke a liekoch. Chceš schudnúť? Nekecaj a makaj!! Reči ešte nikomu nepomohli schudnúť...ale ak sa ti to podarí, ozvi sa prinajmenšom v komentári pod príspevkom.
Fajn späť ku konkrétnej téme a tentokrát to venujem naozaj ľuďom, ktorí si idú za svojím. Proste cvičíš, pravidelne sa stravuješ, máš dostatočný spánok a výsledky nikde (nebudeme o tom teraz polemizovať prečo je to tak... ak chcete na tieto otázky odpoveď, navštívte môj druhý blog, ktorý sa týka práve cvičenia).
Keďže výsledky neprichádzajú, ty stratíš aj tú najmenšiu chuť do cvičenia a začneš preto ešte viac jesť. Proste ťa to položí. Avšak pri takejto veci treba mať o to väčšiu chuť do života, pozitívneho myslenia a hlavne, treba mať motiváciu. Bez týchto troch vecí to nejde. Ak už si naozaj ideš za cieľom lepšej postavy, jednoducho makaj, bojuj, buď silný, jedz zdravo, zbytočne sa neznervózňuj, ale hlavne buď silný! Každé ráno kedy vstaneš, si povedz, že ideš za svojim cieľom a nenecháš sa odradiť ani tým najmenším problémom. V takejto veci je však najväčším nepriateľom sám človek. Niekedy je to vaše vlastné ja, inokedy neprajník. Nič si z neho však nerobte. Je to čistá závisť, pretože vy pre seba niečo robíte, on sa len prizerá a čaká na spasenie (zjavne chudne rečami ako som už vyššie spomínala).
Makať, makať a nepoľavovať! :)

3. Ako posledný príklad sú tu vzťahy. (fuh toto napísať bude aj pre mňa problém, keďže ja sama som sa zo začiatku neriadila slovami, ktoré tu píšem...ale už to idee :) ).
Začnem teda. Máte úžasný vzťah, ktorý pekne funguje, no zrazu príde hádka, výmena názorov a všetko sa skončí pre úplnú hlúposť. Jeden je v pohode, ten druhý sa nevie spamätať. Jeden zabúda a ten druhý sa stále nevie pohnúť ďalej. Ako sa popasovať s takýmto problémom? Základný faktor, ktorý tu zohráva značnú úlohu je čas. Priznávam, že prvé dni konca sú pre každého tými najhoršími. Nebudem vám hovoriť aby ste neplakali, pretože plač pomáha vyventilovať si nervy a psychiku. No prečo sa zožierať celú večnosť? Skúste to brať takýmto štýlom. Neplače on/a? Prečo by som mal plakať ja? Jednoducho, začnite to brať na ľahkú váhu. Nehovorím, že to bude ľahké, ale určite to bude stáť zato. Povedzte...čo zožiera nepriateľa viac ako úsmev na vašej tvári? Neukážte tomu druhému, že vás to dostalo! Pohnite sa ďalej a usmievajte sa! Dotyčný/á pochopí o koho prišiel a potom pochopí, že urobil chybu. No vtedy už bude neskoro.
Proste ak vás dorazia vzťahy s blízkou osobou ktorá odíde, ukážte jej že spravila chybu. Ak od vás človek odíde, jednoducho to tak malo byť. Možno sa vráti ale možno príde niekto, kto bude pre vás lepším a bude s vami aj v tých najhorších časoch.

Snáď vám tieto príklady aspoň trošku pomohli na ceste k tomu, aby ste sa nebáli myslieť pozitívne a naučili sa veriť si. Bez toho to proste nejde. Ja chápem, že nie vždy to ide no ak k tomu prirátame čas, všetko pôjde s ľahkosťou a vy sa budete cítiť stále lepšie a lepšie. Ak padnete, postavte sa a pokračujte. Ak spadnete znovu, nevzdávajte to a znovu sa postavte hore! Je to všetko len a len na vás. :)

Ďakujem za pozornosť a prajem pekný zvyšok dňa. Ak máte nejaké otázky, kľudne sa pýtajte dole v komentároch.
Na záver ešte jeden motivačný klip :) → Veř, běž a dokážeš.

Školské uniformy - áno či nie?

Ahojte znovu po dlhšej dobe..po dlhej preto, lebo to proste časovo nestíham. :) Učenie, škola, cvičenie, kamaráti, únava...poznáme.
Dnešný príspevok je ale tak trošku nezvyčajný a to už z toho dôvodu, že idem prebrať tému ku ktorej som sa dostala jednou skvelou zhodou náhod. Minule som sedela nad knihou a napadlo ma že aha? ja mám vlastne blog a dosť to tam čuší :) chcelo by to nový príspevok nech ľuďom zabijem trošku času ( :) ) ale nemala som v hlave žiadnu dobrú tému. Pár dní na to som sa však v škole dozvedela, že ideme na slovine písať diskusný príspevok. Samozrejme množstvo kadejakých tém, človek nevie čo si vybrať atd...tresla mi tam do hlavy ale jedna celkom pekná témička a tou bola práve tá, ktorú chcem dnes prebrať. (Zajtra z nej píšem slohovú tak snáď bude za 1 ..hlavne mi to neznámkujte vy prosím :D ..dvojnásobný zdrba...uff to nee :) )....okey idem na to.

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým aké by to bolo, keby aj u nás školstvo zaviedlo nosenie školský uniforiem? Ako by ste reagovali? V mnohých krajinách je to považované za samozrejmosť ako napríklad také Anglicko (už vo filmoch to vidíme), kde nosenie uniformy na školách predstavuje konzervatizmus alebo elitárstvo. U nás na Slovensku však uniformy v školstve svoju tradíciu nemajú. V minulosti sa ale nosili pionierske šatky či rovnošaty. Neboli síce až tak povinné no ak učiteľ prikázal priniesť si so sebou aj pioniersku šatku, všetci ju na sebe museli mať nech sa deje čokoľvek.
V utorok večer som na jedno internetové fórum (na záver príspevku hodím aj link, kde si to môžeme sami prezrieť) napísala jednoduchú otázku, ktorá znela "školské uniformy - áno či nie?" Ozvalo sa mi tam pár ľudí a presne ako som aj čakala, ich názory boli takmer vyrovnané. Jedny volili uniformy ako povinné, ďalší naopak protestovali a zvyšok sa vyjadril neutrálne. Teda boli proti tomu, no zároveň v tom našli aj nejaké pozitíva.
Ako to teda je?
Na začiatok uvediem pozitíva a tak sa postupne dostaneme k negatívam tejto veci.
Prvou základnou pozitívnou vlastnosťou uniforiem je určite rovnosť medzi všetkými študentmi. V mnohých krajinách je riešená dosť závažná problematika a tou je šikana a s ňou úzko spojené mnohé ďalšie odvetia. Myslím, že keby na školách študenti nosili uniformy, šikana by klesla o určité percentá dole. Ako je to možné? Študenti by v podstate boli rovnako oblečení a teda by sa nemohli kritizovať. Ide vlastne o to, že niektorí z nich majú bohatých rodičov, a teda si myslia, že sú niečo viac ako tí, ktorí na tom s financiami nie sú až tak dobre. Teda značkové oblečenie verzus zastarané oblečenie by nepatrilo medzi jeden z faktorov šikany a vyvyšovania sa jeden nad druhého. Každý by bol na tom rovnako. Pokladám ale za správne uviesť aj to, že šikana je problematikou skôr základných škôl, pretože stredná je už predsa len o inom a študenti už sú na tom aj rozumovo trošku vyššie. Síce sa nájdu nejaké indivíduá, o ktorých by sa dalo polemizovať no aj tak prevažná väčšina takýchto ľudí je skôr na základnej škole. Teda si myslím, že ak by sa uniformy mali zaviesť práve pre dôsledok šikany, mali by byť určené prevažne základný a nie stredným školám.
Ďalším pozitívom je autorita danej školy. Čo vlastne predstavuje uniforma? Je to v podstate symbol určitej spoločenskej jednotky, ktorá sa radí k určitej spoločenskej organizácií. Ak by sa takáto vec zaviedla do školstva, a teda do daných škôl, malo by to pre konkrétnu školu určité plusy. Mala by vlastný znak, logo - vlastný symbol. Možno to niektorým príde ako hlúposť ale práve takouto vecou by sa dotyčná škola vedela odlíšiť od ostatných. Jednoducho by bola originál. :) Dovolím si však oponovať k tomu čo som napísala pred momentom a to zavedenie uniforiem do základných škôl, pretože je tam vyššie percento šikany. Na stredných školách je to ale viac na úrovni, pretože títo študenti už majú primeraný vek na to, aby mohli reprezentovať nejakú organizáciu. V našom prípade je to školstvo, teda uniformy na stredných školách by predstavovali pre svoje okolie aj nejaké to ani nie tak vyvýšenie, no môžeme to nazvať lojalitou alebo ešte lepšie, priviedlo by to určitý rešpekt a uznávanosť danej škole.
Ale čo by to bolo za tému, keby si tu nemohli oponovať pozitíva a negatíva?
Aj samotné nosenie uniforiem má svoju zápornú vlastnosť a tou je svojský štýl. Všimli ste si niekedy napríklad cestou do školy svoje okolie? Nenarážam tým na stromy, domy a autá. Narážam tým na okolitých ľudí. Čo mali na sebe? Bola ich chôdza rýchla alebo pomalá? Mali na ušiach slúchadlá alebo vnímali zvuky okolia? Jednoducho to všetko predstavuje z určitej časti to, aká je každá osobnosť originálna. Skúste si po prečítaní tohto príspevku viac všimnúť čo mali ľudia naokolo vás. Šaty či rifle? Boli biele alebo čierne? Chcem tým len povedať, že ak by sa zaviedli uniformy do školských lavíc, študenti by nemohli ukázať svoj štýl. Nemohli by sa prejaviť v tom čo nosia v bežnom živote. Teda áno, po škole sa prezlečú no aj v škole majú predsa právo ukázať kým v skutočnosti sú a čo radi nosia a uznávajú!
Ak to zrekapitulujem, tak nosenie uniforiem je dobrá, ale aj zlá vec. Dal by sa však k tejto veci vymyslieť jednoduchý kompromis a tým by bolo nosenie uniforiem vo sviatočné dni. Teda ak by mala škola nejaké výročie, riaditeľ by nariadil aby si žiaci na seba vzali nasledujúci deň uniformu. Zaviesť však nosenie uniformy do každodenného školského života je zbytočnosť a v určitom zmysle aj zbytočné utratenie peňazí. Preto teda radšej ostaňme pri tom našom bežnom tričku, rifliach a wayfarerkách :)

Ďakujem za pozornosť a prajem krásny zvyšok dnešného dňa :)

V prílohe zasielam už spomínaný link na fórum, kde si môžete pozrieť reakcie aj iných ľudí.
→ školské uniformy - áno či nie?