Dávame si MY mladí Slováci novoročné predsavzatia?

Určite sa pýtate, čo som to ja za blázna, že príspevok týkajúci sa začiatku novéha roka, píšem v polovici januára. Mám však na to logické vysvetlenie. K napísaniu takejto témy som potrebovala istý časový odstup, aby som mohla od ľudí získať perspektívne odpovede.

Som presvedčená o tom, že každý jeden z vás, si už aspoň raz stanovil isté novoročné predsavzatie. Vyšlo? Na 99% určite nie.
Prečo to tak je, o tom ste si už mohli nájsť na nete hromady článkov, a preto mi príde zbytočné postovať vám sem o niečom, čo je už dávno vydiskutované a nemenné. Čo som však na internete ešte nenašla, bolo to, o čom vám dnes chcem napísať. :-)

My mladí, sme v dnešnej dobe dosť odvážni, nebojácni a zároveň si vďaka internetu či okoliu začíname uvedomovať to, ako sú pre nás poniektoré veci zbytočné a ako nimi aj tak veľa nezmeníme. Takýmto faktorom sú pre nás aj novoročné predsavzatia. Prečo sme si ich my ľudia vlastne vymysleli? Pre nedostatok sebadôvery či motivácie v priebehu roka? Je to dosť individuálna záležitosť, dôležité je však to, že táto kedysi populárna záležitosť, teraz dosť upadá na svojej hodnote.
V priebehu nového roka, som na internete zverejnila anketu, kde som sa mojich rovesníkov pýtala na to, či si tento rok dali nejaké novoročné predsavzatie. Odpoveď? Vo viac ako 75% odpovedali jednoznačne NIE.

Čo bolo dôvodom tejto suverénnej odpovede? 
Mnohí z nich sa vyjadrili k tejto téme tak, že je to podľa nich zbytočnosť, ktorou aj tak nič nezmenia, pretože sú toho názoru, že ak chce človek niečo vo svojom živote zmeniť, mal by na tom zapracovať hneď. Žiadne od zajtra, od pondelka či od začiatku roka pre nich neexistuje a tak sa teda zdá, že väčšina z nás mladých si verí a sú odhodlaní pre svoje ciele spraviť čokoľvek. (Má teda Slovensko budúcnosť? Rozhodne áno.)

Ako odpovedal zvyšok zúčastnených?
Zvyšných cca 25% ľudí odpovedalo rôzne, no vo všeobecnosti odpovedali kladne - dávajú si novoročné predsavzatia. Či im však vychádzajú, to je už však viac negatívne. V mnohých prípadoch je to tá istá báseň. „Tento rok schudnem 30 kíl, budem maťsamé jednotky, budem bohatý" a tak ďalej.
Mnohí ľudia sa s príchodom nového roku stávajú nadmerne premotivovaní a dokážu si veriť aj v takých veciach, o ktorých by niekedy v júli ani nerozmýšľali. Všetko je to však len chvíľková záležitosť. Tak ako je prvý januárový týždeň plná posilka ľudí, tak veľa biednych známok je aj v tých žiackych knižkách, ktoré mali obsahovať jednotky od vrchu po spodok.

Aké ponaučenie si z toho teda zobrať? Naučte sa konečne žiť a nie iba prežívať! Je úplne zbytočné povedať si, že od zajtra začnem s tým či tamtým. Ak túžite naozaj po veľkej zmene, chcite to práve teraz a chcite pracovať na tej zmene dokiaľ sa nedostaví výsledok.
Verte, že už tu pred vami boli milióny takých, ktorí si povedali, že od pondelka nebudú jesť sladké a budúci rok vyhrajú auto. Splnilo sa im to? Nemyslím si.

Je naozaj veľmi dôležité stanovovať si malé ciele, ktorých dosahovaním sa dopracujete k niečomu veľkému čo vás začne napĺňať a vy si jedného dňa poviete: „som konečne naozaj šťastný."

„The first step is you have to say that YOU CAN."

- Will Smith

Time managementom k úspechu

Vitajte pri novom príspevku! :-) Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo nie ste schopní stihnúť každú jednu akciu ktorú ste si na daný deň nachystali? Chyba je jednoznačne v organizácii. Väčšinou si to síce neuvedomujeme, no čas plynie rýchlejšie ako by sme si žiadali a ani sa nenazdáme, a je tu znovu večer.
Ako môžeme behom dňa zvládnuť všetky dôležité úlohy a pritom nezošalieť? Jednoznačne nám v tomto smere pomôže zorganizovanie si času a plánovitosť, takzvaný TIME MANAGEMENT. 

Čo je to time management? 

V skratke je to akási schopnosť vedieť si efektívne zorganizovať svoj čas. Nezáleží na tom či osobný alebo pracovný, jednoducho vás to má donútiť k tomu, aby ste dokázali rozlišovať medzi tým, čo je pre vás podstatné a čo je naopak nepodstatné, a môžete sa k tomu vrátiť neskôr. Organizácia času je tiež perfektná možnosť, ako sa postupom času vysekať vyššie a stať sa tak úspešným človekom, ktorý nežije v monotónnom slede ako raňajky, šprinty do školy/práce, obed, cesta domov, učenie/papierovačky, večera, telka a spánok. :)
Time management sa netýka len zorganizovania si pracovného života, ale taktiež osobného. Ako teda na to?

Základom je budič a chcenie samotnej zmeny!

Znie to síce jednoducho, no zo začiatku môže fungovať trochu ťažšie ako by sme očakávali. Naučiť sa organizovať si svoj vlastný čas je zaberák pre nejedného z nás a bude to chcieť veľa úsilia dokopať sa k samotnej zmene a k jej správnemu fungovaniu. Všetko záleží od toho, ako veľmi budete túžiť po zmene, ako sa k tomu postavíte a koľko disciplíny a úsilia do toho vynaložíte.

Ako teda na to? 

1. Určte si priority
Základom je podľa mňa prelomenie bariér pohodlnosti a naučiť sa rozlišovať medzi tým, čo je pre nás prioritou a čo naopak nie. Nepôjde to síce hneď zo dňa na deň, no cvikom a správnym časovaním, si postupom času uvedomíme, že behom dňa dokážeme stihnúť oveľa viac vecí ako minule.

2. Naučte sa rýchlo rozhodovať 

Je dosť dôležité vedieť si narýchlo v hlave predstaviť konkrétnu situáciu a rýchlo sa rozhodnúť či je pre nás dôležitá, alebo naopak nie. Je to tiež kľúč k tomu, ako sa stať v budúcnosti úspešnejším a rozumnejším. Pokiaľ sa naučíte rýchlo rozhodovať, získate tak dostatok času nazvyš a budete tak mať čas na viacero aktivít.

3. Naučte sa plánovať už deň dopredu
Nikdy nie je na škodu napísať si niekam do zošita či do mobilu plány, aké nás čakajú nasledujúci deň. Získame tak presný harmonogram, dostatok času na pouvažovanie o tom čo si kedy vybavíme a ešte sa zbavíme ranného stresu, typu: „sakra, dnes mám toľko vybavovačiek a papierovačiek!" :)

4. Nepokúšajte sa o naplánovanie si 6-7 dôležitých akcii behom jedného dňa!
Možno to znie príliš poučujúco, ale jednoducho je to tak. Sme len ľudia a nakopiť si na hlavu milión plánov je jednoducho nereálne či už z hľadiska fyzického, alebo psychického. "Múdre knihy" odporúčajú naplánovať si cca 50-60% plánov, pričom len 6 z nich by malo mať fakt dôležitý význam. Čím lepšie si to zariadite, tým viac flexibilnejšími a aktívnejšími sa naučíme byť.

5. Úlohy ťažšie na vykonanie si rozdeľte do viacerých dní

Myslím, že tento bod nejako extra vysvetľovať nemusím, znie to celkom jasne :)

It´s gonna be legendary!

To by bolo k tejto téme hádam všetko a prajem Vám príjemné manažovanie si svojho času! 

Pamätajte, plánovitosť je cesta k úspechu.

Have a nice day :-) 

Fotenie je tresný čin! Počkať, čo?

Hlásim sa opäť do služby! Tentokrát na dobu neurčitú, no verím, že mi to blogovanie vydrží dlhšie ako len pár dní. Momentálne mám v hlave obrovské množstvo tém, takže príspevky budú prichádzať v pravidelnejších intervaloch, pretože mám pocit, že mi každú chvíľu (s príchodom školy) vyfučia z hlavy :). Každopádne povedala som si, že je nanič písať blog, kde je to celé len o vyjadrovaní si názorov na určitú tému. Bude fajn trošku zabrdnúť aj do môjho okolia, a preto dnešný príspevok bude smerovaný na môj výlet do Košíc, kde som si bola trošku oddýchnuť behom vianočných prázdnin a čo to pofotiť.
Ale... čo by to bol za výlet, keby človek nezískal "milú" skúsenosť?

Zapamätajte si túto fotku, okolo nej sa to bude celé točiť a pri nej sa to celé začalo

No fajn, začnem. Došli sme do Košíc a samozrejme prvotný plán každého výletníka, je zájsť si do centra, a pozrieť sa čo je nové. Vonku bolo neskutočne chladno. (Už po odchode z domu mal človek pocit, že sa každú chvíľu premení na gigantickú kocku ľadu, ktorá sa roztopí až na jar.) Ako si tak vykračujeme po centre, prišlo mi ako fajn nápad spraviť nejaké zaujímavé zábery mesta a využiť tak, že som so sebou ťahala (do tej zimy) fotoaparát.

Spravila som prvý záber: „Dobre, tak toto je otrasné, mažem to." Druhý pokus: „It´s gonna be legendary!" A tu zrazu na mňa vybehla nejaká neznáma ženská a zrevala na celé centrum, „FOTENIE JE TRESTNÝ ČIN!!" S nechápavosťou v očiach sme sa na ňu všetci pozerali a rozmýšľali sme nad tým, či je v poriadku, či jej preskočilo, alebo či máme do piatich minút očakávať, že nás príde zatknúť sám Horacio Caine. (KLIK pre lepšie vžitie sa do situácie ) Napokon sme uvážili, že najlepšie bude povedať si svoje a s chuťou sa zasmiať. Milostivá dáma sa zvrtla na podpätku a trošku zahanbená, zašla do uličky, kde ju odvtedy už nikto nikdy nevidel. :) 

Ulička, do ktorej smerovali aj šľapaje už spomínanej pani :) 

Možno vás zaujíma, ako to pokračovalo ďalej. Nijako extra. Povedali sme si, že najlepšie bude nevracať sa k tomu a možno milostivej pani odkázať, aby si vstúpila trošku do svedomia a nerobila pred celým mestom výstup, ktorý aj tak nebol potrebný. 

Neberiem jej to síce za zlé, možno si myslela, že fotíme ju a spravíme si z nej nejakú srandu, fajn, vtedy by šlo o trestný čin, no ako ste si už mohli všimnúť, na žiadnej fotke nie je zdokumentovaná. Keby sa neozvala, možno že ani nezaregistrujeme jej prítomnosť.

Ako to ale pani myslela, to mi húta hlavou tak trochu dodnes. Chcela zaujať či možno trošku postrašiť? To je v tejto chvíli jedno a nikoho to nezaujíma. :D

Každopádne, ak ide o fotenie ako o trestný čin, je fajn (už keď fotím) ovládať trošku tieto veci a dávať si bacha na podobných ľudí. 

Štátne divadlo v Košiciach

V dnešnej dobe je normálne zdieľať svoje fotografie na sociálnych sieťach a podeliť sa tak s priateľmi o svoje zážitky. Nikto to nerieši, nikto to nenahlasuje polícií, ľudia si to jednoducho omrknú, dajú tomu nejaký ten like a ďalej žijú svoj život. 

Ako som už hovorila kamarátkam, táto fotka mi príde úplne ako do časopisu Nové bývanie :)

→ KLIK pre zhliadnutie zvyšku fotografií

Týmto príspevkom by som vám chcela tiež odkázať, aby ste si nerobili ťažkú hlavu z toho, že v meste narazíte na nepríjemných ľudí. Takí ľudia tu boli vždy a zbaviť sa ich nie je vždy jednoduché. Choďte si za svojim, neriešte to a uvidíte, že ich to prejde aj samých. Ako ja hovorím, niektorí ľudia majú pocit menejcennosti, tak si to musia nejako kompenzovať.

To by bolo na začiatok (rozbehu blogu) všetko a prajem Vám pekný začiatok nového týždňa, a tým čo idete do školy (pomaly po mesiaci) pevné nervy! :)

Je normálne škatuľkovať ľudí podľa známok? Zabezpečia mi jednotky perfektnú budúcnosť?

Ahojte opäť pri novom príspevku, po "veľmi krátkej" odmlke. Táto záležitosť mi beží po rozume takmer každý deň kedy som v škole a myslím, že už sa nad tým zamýšľal nejeden človek.

 Začnem teda...

Na začiatok vám ale predstavím pár situácii, na základe ktorých budem rozvíjať dnešný príspevok.

Ste v škole. Máte písať písomku a každý človek na ňu reaguje ináč. V podstate sa nájdu ľudia, ktorí na to budú reagovať rovnako, no zamerajme sa viac na tých, ktorí zmýšľajú tak trochu (viac) svojsky. Flegmatici? - No stress
Optimisti? - No stress
Realisti? - Vedia čo ich čaká, ale no stress.
Zvyšok? -SODOMA GOMORA.
Do skupiny ľudí sodoma gomora :) , by sme mohli začleniť pesimistov a neúspešných, nemyslíte?
Na zmýšľaní takýchto ľudí je mnoho vecí, ktorým sa nedá pochopiť, nemáte chuť ich počúvať a predsa ste nútení podrobiť sa im.
Takýchto ľudí by som začlenila do dvoch skupín → bifľoši a tí druhí neviem, nazvime ich blázni (v tom smutnejšom slova zmysle).
Chyba bifľošov je jasná. Fráza "nič neviem" či "bože neučila som sa, dostanem 5" je u nich na dennom poriadku. Really? Všetci dobre vieme, že títo ľudia sa dané učivo učia dokiaľ to nevedia na 100% a nepohnú sa od toho, kým to všetko nevedia. Druhý deň  hrajú divadlá, že nie sú vôbec pripravení a písomku pokašľali, no a keď im dôjdu výsledky zmenia sa Missky - "vôbec som to nečakala".
Týmto ľuďom by som odporučila, aby ostatným nepodkladali hlúpe verzie o ich vzdelávaní sa, pretože každý normálny človek vie, kde je pravda. Jednoducho samým sebe priznajte na čo máte a neznižujte sa niekam, kam vôbec nepatríte.
Prejdime k tým druhým. Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorí vedia že ich čaká náročný test, no jednoducho na to kašlú a ignorujú to. Nepokúšajú sa alespoň trošku zamakať kvôli lepšiemu prospechu. Nezaujíma ich budúcnosť, spoliehajú sa na druhých a držia sa frázy, že nejako bolo, nejako bude. Ako týmto ľuďom pomôcť? Nijako. Jedinou pomocou si môžu byť oni sami, no pokiaľ prídu na to, že kdesi robia chybu, vo väčšine prípadov je dosť neskoro nad nejakou nápravou uvažovať.

Predstavme si ďalšiu situáciu, ktorou sa pomaličky budem dostávať už k jadru témy.

Opäť ste v škole. Už je ale po písomke a v tejto chvíli sa máte dozvedieť výsledky testu.
Jasné. Flegmatici, optimisti a realisti no stress. Zvyšok? Tu by som týchto ľudí už nenazývala bifľošmi, nerdmi či hlúpakmi. Toto je trošku iný príbeh, ktorý poukazuje viac na to, akými sme ľuďmi a ako reagujeme v istých situáciách.
(Okey, vezmem si na ukážku bifľoša. Neviem prečo, ale títo ľudia sú dobrými exemplármi na opisovanie fakt zvláštnych situácií :) ). Normálne učiteľ písomky porozdáva osobne, čož sa mne osobne pozdáva, pretože? A tu je to de facto problému. Mnoho ľudí mi túto situáciu opisovalo v ich triede a tak sa s vami o ňu podelím.
Učiteľ: Tu máte písomky, porozdávajte si ich....A šup! Na nohách je už triedny nerd, ktorý sa pomaly nepotrhá len aby to mohol porozdávať. Jasné, ďakujeme mu za to, že nám spravil láskavosť a nemusíte to rozdávať my. Avšak má to svoj háčik. Normálne si človek pozrie na papieri meno žiaka, ktorému písomka patrí a podá mu ju. Nestará sa čo mu tam píše, len mu ju slušne podá a rozdáva ďalej. Tým druhým ale nedá a musia si pozrieť počas rozdávania aj komplet test a zároveň známku akou bol jeho spolužiak "obdarený".
V niektorých prípadoch si dotyčný ešte vyslúži pofiderný pohľad, že wau ty máš jednotku/wau ty máš šestsku, ale nezaoberá sa tým.

Tu je ale jadro problému! Škatuľkovanie a posudzovanie iných na základe ich prospechu. Viete, každý z nás má isté vlohy, uvažovanie, nápady či chyby. Niekto má viac dobrého, niekto viac toho zlého. Ale porovnávať ľudí podľa známok? To je už trošku smutné.
Inteligencia sa nemerá počtom jednotiek, ani počtom pätiek. To čo z vás v budúcnosti bude sa odvíja na základe toho, akým ste človekom a ako sa správate k druhým ľuďom. Nenávidím, ak niekto, kto dostáva veľa zlých známok, je automaticky odstrkovaný od spoločnosti len preto, že sa neučí. Viete čo je ale iróniou? Že ľudia, ktorí prechádzali do ďalších ročníkov so štyrkami, skončili lepšie ako tí, ktorí mali prospech na výbornú. Pozor ale! Je rozdiel mať štyrky či päťky a absolútne to neriešiť oproti tomu mať zlé známky a pracovať na sebe mimo školu. Zmyslom života nie je presedieť 20 hodín nad knihami a veriť že to z vás vyseká prezidenta, manažéra či podnikateľa. Dostať sa niekam hore nejde cez známky. Všetko si musíte vybojovať! To čo sa naučíte v škole je len zlomok toho, čo vás čaká tam vonku. Niekto sa veľa učí a hovorí ako nič nestíha, má to vo svojom živote ťažké a je úplne vyčerpaný, pretože popritom chodí na milión krúžkov. Niekto druhí ale popri štúdiu venuje svoj čas športu či brigáde, má zdravotné problémy, alebo sa mu stala vážna záležitosť. Sťažuje sa? Nie! Tíško to pretrpí, dostane sa cez to a má za sebou životnú lekciu, ktorá mu dodáva motiváciu ďalej sa zdokonaľovať.

V dnešnej dobe sa nájde ešte stále mnoho ľudí, ktorí školu neskutočne prežívajú a robia z toho tak veľké haló akoby to bol základ celého bytia. Pozrite sa tam vonku! Pozrite sa na to, čo všetko sa v našom štáte deje. Ľudia, ktorí na strednej či základnej dostávali jednotky či dvojky, teraz stoja pred úradom práce a doslova žobrú o zamestnanie, pretože nemajú peniaze na to, aby sa dostali na vysokú školu. Ekonomika hýbe svetom a to kam sa dostanete za pár rokov určuje viac vaše odhodlanie ako naučenie sa 10-stranovej látky o zložení tela rastliny či pripravenie sa na súťaž v recitácií.
V škole ako takej samotnej ide možno niektorým o to byť tým najlepším študentom, avšak skúste sa na to pozrieť z inej stránky. Všimli ste si ako klesá rok čo rok kvalita škôl? Na školu, kde sa niekedy nedostal študent s priemerom lepším ako 1,2 sa dnes dostane takmer každý. Dennodenne vám politici sľubujú lepšiu budúcnosť, no jediné čo sa zlepšuje je možno tak počasie. Ľudia prestávajú dôverovať, nechávajú sebou manipulovať a všetkých a všetko posudzujú len podľa názorov niekoho, koho možno ani poriadne nepoznajú, len si to tak myslia.

Takže, až najbližšie niekoho budete chcieť hodnotiť podľa jeho známok, najprv sa uistite o tom, či je u neho všetko v tom najlepšom poriadku. Nie, každý musí byť presne takým akým vyzerá byť navonok a nie každý musí byť zrovna takým, akým sa zdá byť vnútri. :)

Prajem pekný víkend a budem rada za akúkoľvek formu zdieľania tohto príspevku. :)

Aký je rozdiel medzi úspešným a neúspešným človekom ?

Zamýšľali ste sa niekedy nad tým prečo je niekto takmer každý deň vysmiaty od ucha k uchu a niekto pre zmenu chodí so sklonenou hlavou? Odpoveď je dosť problematická a dalo by sa o tom polemizovať snáď do večera.
Tento príspevok sa pokúsim sformulovať do viacerých odsekov, aby v tom bol väčší prehľad.

Na začiatok by sa dalo povedať, že úspešní ľudia sú prevažne optimisti či realisti a tí neúspešní sú skôr pesimisti. Ako som už písala v nedávnom príspevku, všetko je o pozitívnom myslení a o odhodlaní.
Ak si raz poviete, že niečo nezvládnete tak to jednoducho pustíte, odídete a zostanete sklamaní. Toto je dokonalý príklad pesimistu, ale optimista si povie, že to dokáže, pôjde za svojim cieľom a dostane sa cez všetky prekážky, ktoré mu prídu do cesty.






Úspešní ľudia si počas svojej cesty za cieľom predstavujú samotný cieľ a zameriavajú sa na neho počas celej svojej práce, ktorá za ním má smerovať. Vidia šancu a dokážu sa jej chopiť. Ak sa im to nepodarí na prvý pokus, jednoducho si povedia, že pri najbližšom pokuse to dokážu a obetujú pre túto vec všetko. Nie nadarmo sa hovorí, že ak chceš niečo mať, musíš niečo obetovať. Takíto ľudia berú zodpovednosť na seba a veria v seba samého. Nepotrebujú hádzať všetku záťaž na ostatných.
Kto verí sebe samému, dotiahne to ďaleko, pretože nekráča s davom, ale hľadá iné možné cesty či spôsoby k tomu ako sa dopracovať k už dopredu určenému cieľu. Hovorím dopredu. Áno, úspešný človek si na začiatku vytvorí zoznam pravidiel, alebo ich má uložené v svojej pamäti a riadi sa podľa nich. To však ale znovu zabŕdam k pojmom optimista či realista.
Podľa môjho názoru, si realista všetko na začiatku premyslí a vytvorí si zoznam pravidiel, podľa ktorých sa bude riadiť. Optimista pre zmenu nekoná presne podľa pravidiel, ale niektoré kroky jednoducho vykoná spontánne. Vyjde to alebo nie? Takúto otázku si položí pesimista. Optimista nemyslí na prehru, ale na výhru. Ak sa mu to nepodarí teraz, podarí sa mu to nabudúce, pretože vie, že predtým to nevyšlo. Nájde iný spôsob a poučí sa už z predtým vykonanej chyby. Myslím, že toto je cesta bojovníka a cesta úspešného človeka. Takáto osoba si nebude hovoriť "Dúfam, že to vyjde." Príde a povie: "Dokážem to!"

Čo poháňa úspešného človeka?
Poháňa ho výhra! Poháňa ho samotný priebeh cesty k cieľu a poháňa ho pohľad na ľudí, ktorí mu neverili a zhadzovali ho dole s poznámkami ako "nedokážeš to" a "nepodarí sa ti to." Neverili by ste koľko dokážu schopnosti ako vytrvalosť, silná psychika, sila zotrvať, dostatok motivácie, úžasní ľudia naokolo vás či naopak tí zlí.

Neúspešní ľudia sú ľudia, ktorí sú jedným slovom PESIMISTI. Za všetkými svojimi pokusmi o výhru vidia prehru, pády, depresie, závisť, žiarlivosť a podobne. Neúspešní sú tí, ktorí ohovárajú ostatných a žiarlia na to čo robia, pretože oni sami to nedokážu. Radšej budú intrigovať, pretože veria, že ich hlúpe poznámky odradia tých úspešných od svojho sna. Úspešní človek toto nikdy neurobí, pretože to nemá za potrebné. Pre neho sú takíto ľudia nuly a nikdy ich zaujímať nebudú keďže už dávno sú tam kde byť chcú a tešia sa z každučkého jedného dňa svojho života. Možno dôjdu aj tie zlé, ale ľahko si s nimi poradia a obklopia sa dobrými ľuďmi.
Neúspešný človek nevidí cieľ. Vidí samotnú cestu. Nevidí na nej pozitíva, vidí na nej negatíva. Nedokáže pochopiť čo je to sila zotrvania. Každý risk je pre neho veľké riziko kým úspešná osoba to berie ako zisk či výzvu otestovať svoje schopnosti. Úspešný človek povie urobím to, neúspešný bude dookola polemizovať a premýšľať či do toho ísť. Opakované "hmmm" a "ja nevieem" či "a čo z toho mám?" ho nedopracuje nikam. Ostane stáť na tom istom mieste možno deň, možno týždeň, mesiac, rok. Čo ja viem? Možno aj celý život. :) Toto je príklad toho, akú veľkú silu má strach a čo všetko dokáže. Uvedomte si ale, že strach je len pocit, ktorý je vo vašej hlave.
Neúspešní ľudia si povedia, že to nemá význam a nebude to fungovať. Prečo by to nefungovalo keď ste to ešte ani neskúsili? Títo ľudia sa boja zlyhania, boja sa každučkej prehry, výsmechu či zmeny. Boja sa natoľko, že ostanú stáť na tom jedinom mieste celý život a zapadnú do stereotypu bežného života.
Neúspech ich natoľko vyradzuje z hry, že už aj to svoje úbohé myslenie preradili na tú pesimistickú cestu. Neveria ničomu. Neveria, že to dokážu, neveria pravidlám, neveria sebe, neveria nikomu. Z takéhoto niečoho sa to premení postupom času na stres a pravidelné nariekanie a návaly nervov, až samotné zúfalstvo.



Chceš byť úspešným? Pouč sa zo svojich chýb, zahoď minulosť za seba, vezmi si z nej ponaučenie, zbytočné nechaj tam kde je a nerieš to. Zameraj sa na svoju prítomnosť, pracuj na svojej budúcnosti a nenechaj sa odradiť ničím a už vôbec nie nikým. Usmievaj sa každučký deň, ber život taký akým je. Nepáči sa ti? Zmeň ho! Nenechaj sebou manipulovať a nenechaj aby ti niekto niekedy povedal, že na niečo nemáš! Ty si tvorcom svojho šťastia a len ty môžeš určiť či povedať, že niečo nie je tak akoby malo byť! Ak sa budeš riadiť týmto, ver, že to dotiahneš ešte ďaleko. V dnešnom svete nie je nič nemožné a aj keď sa to možno nezdá, je to tak!

Ďakujem za prečítanie tohto príspevku a v tom najbližšom zjavne čo to viac opíšem ako vidím optimistom, pesimistov a realistov ja, zo svojho uhla pohľadu.

Pekný zvyšok dňa! :)

Prečo ľudia hejtujú?

Ahojte :)
Určite poznáte ten moment, kedy zistíte že vás niekto nemá rád. Zamýšľali ste sa ale niekedy hlbšie nad tým prečo to tak je?
Existuje mnoho dôvodov. Závisť, žiarlivosť, nenávisť, pocit menejcennosti a podobne. V tomto príspevku chcem ozrejmiť fakty, prečo to takto je a ako proti tomuto bojovať.
Na začiatku si položte jednoduché otázky. Čím som si dotyčnú osobu znepriatelil? Čo ju vedie k tomu hejtovať ma a riešiť ma?
V dnešnej dobe je to v podstate klasika. Najviac ľudia hejtujú tých druhých už z vyššie menovaných dôvodov. Jednoducho máte niečo, čo oni nemajú. Vy si idete za svojím a oni sú natoľko zdegenerovaní, že celé dni kvasia svoje želatínové telo ( :) ) pred facebookom.
Už keď som pri tom facebooku...nonstop sledujú či ste nepridali nový status, nonstop sledujú čo máte nové, s kým ste v kontakte a podobne. Jednoducho o vás chcú vedieť čo najviac a práve aj toto je jeden z dôvodov, prečo závidia. Možno je to pre váš vzhľad. Teda vám závidia vaše telo, vlasy a ja neviem čo všetko ostatné. Potom to ale môže byť priateľmi akých máte, teda trávite čas s niekým, s kým by chceli byť v momentálnej dobe oni. Proti tomuto však môžete bojovať jednoducho → "Zrušiť priateľstvo". Klik a dotyčný môže ísť pozerať film, pretože už nemajú dosah k vášmu profilu (so sad).
Skúsim rozvinúť túto tému na prípade, s ktorým sa po novom stretávam ja. Začala som cvičiť a začala som teda aktívnejšie navštevovať posilňovňu, či som sa vybrala s priateľmi niekam na cyklo-túru. Ako sa to odrazilo na okolí? Skutoční priatelia ma v tom natoľko podporujú, že ma tým pádom posúvajú dopredu začo im ĎAKUJEM a ak majú skúsenosti, radi poradia ako napredovať k cieľu. Neuveríte však ale, koľko je takých, ktorí by ma najradšej videli dole. Jednoducho stále sa ma pokúšajú odradiť od cvičenia a stále sa mi snažia podkopnúť psychickú silu, len preto aby som stratila motiváciu a chuť pokračovať v tom, čo ma natoľko pochytilo, že to už beriem v podstate ako hobby. Avšak ďakujem aj vám. Teda...hlavne vám! Tie džvasty, že to je strata času, ničím si kĺby, budem unavená a aj tak zmena nepríde po páru dňoch ma len podporujú v tom čo robím, pretože práve kvôli takým ľuďom ako ste vy, sa snažím robiť to, čo ma baví! Jednoducho sa nedám odradiť a schválne zaberiem dvojnásobne len preto, aby ste vy mali nervy a ja pocit hrdosti preto, že som dosiahla to o čo som sa celý ten čas snažila.
Ďalej už keď som pri tom cvičení, som sa stretla na internete (konkrétne FB) s takouto vecou. Teda týka sa to stránok zameraných hlavne na fitness ale aj tých módnych stránok. Ľudia tam posielajú svoje pokroky, či módne kúsky s tým, že to chcú ukázať nám ostatným a možno nám dať teda nejaký ten typ a tak. Ale? Niektorí ľudia sú natoľko sprostí, že to celé zhejtuhú, ofrflú či nedajbože vám začnú nadávať čo za hlúposti tam pridávate. Pozastavím sa pri tých komentároch. Prečo myslíte že to všetko píšu? Nemyslím tým prípady, kedy už sa naozaj zhodnú takmer všetci tí komentujúci na tom, že to je zlé či nevhodné. Tí ostatní však ale frflú len preto, že jednoducho závidia. Či už tú premenu týkajúcu sa cvičenia, alebo toho outfitu. Neviem...lenivosť začať makať na svojom zovňajšku a zlý vkus pre módu či ako?
Mám tu ešte ale jednu takú skúsenosť, ktorá sa stala mne, ale aj ľuďom v mojom okolí. Jednoducho ide o osobu, ktorá si o sebe myslí, že je neviem aký pán sveta a my ostatní, sme niečo menej. Snaží sa zaujať nie tak normálnym správaním a preto vyvreskuje na celé okolie, hraje na dve strany a ľudia si potom myslia, že čo je to za charakter. Načo tie divadlá? Prečo byť raz za dobré a raz za zlé? Najstupidnejšie však je, že na verejnosti sa na vás pre istotu takíto ľudia ani nepozrú, pretože by cítili hanbu, ale vo virtuálnom svete? Narážka za narážkou, ohováranie za ohováraním a potom v reále majú jednoducho strach. Ešte bonusom je, ak riešia niečo, čo sa týka vášho života a za každú cenu chcú vedieť o čo ide.
Načo riešite životy iných? Najlepšie je súdiť a nepoznať celú pravdu, spraviť si názor cez druhú stranu a držať sa ho hoc možno ani nie je pravdivý. Veriť niečomu čo si nenecháte vysvetliť a potom máte konkrétneho človeka za zlého. Klasika dnešnej spoločnosti. Smutná, no pravdivá.
Riešte svoj život, nezaujímajte sa o názory iných. Ak vám niekto povie že oo ty si taký alebo aa ty máš také toto a tamto..nepozastavujte sa nad tým! Je na vás s kým sa bavíte, čo robíte a čo máte radi. Vy si budujete svoj život a vy sami ste tvorcami svojho šťastia. Samozrejme, že je fajn mať názor na určitú okolnosť, ale nevyjadrujme si ho, ak sa o tom práve nehovorí.
Prečo by vás mali trápiť tie hlúpe narážky od ľudí, s ktorými absolútne netrávite čas? Prečo by ste mali plakať celý týždeň nad niečím, čo už nevrátite späť? Netrápte sa nad minulosťou, žite teraz a pracujte tak, aby ste v budúcnosti nemuseli ľutovať. Netrápte sa taktiež nad cudzími názormi, držte si okruh svojich známych a tých si vážte. Ak niekto z vášho života odíde, možno sa vráti a možno tam ani nikdy nepatril. Jednoducho je to život a tieto veci nás obklopujú každodenný deň. Majte pozitívne myslenie, nedajte sa vykoľajiť hlúpymi názormi a uvidíte, že všetko bude vyzerať krajšie.

Prajem pekný zvyšok večera a užívajte života. :) 

PS: Ak má niekto s vami problém, pamätajte, že je to stále len a len jeho problém. Vás sa to týkať nemusí. Aspoň viete, že jeho život je natoľko nudný, že rieši ten váš. 

Názor na Na Vine Sú Hviezdy

Stalo sa vám už že ste si našli obľúbenú skladbu, osobnosť či film? Verím, že áno. Dnešný večer (zjavne to bude zverejnené deň neskôr) som objavila zjavne môj nový najobľúbenejší príbeh a všetko ostatné s ním spojené.
THE FAULT IN OUR STARS 
Väčšiu dokonalosť som ešte nikde neobjavila a som si stopercentne istá, že tak skoro ani neobjavím. Áno ja viem, že dokonalosť nejestvuje no toto je pre mňa niečo viac ako dokonalosť.

(Ani neviem ako skomponovať tento príspevok tak aby mal hlavu aj pätu keďže som v živote neopisovala svoje dojmy z nejakého filmu či niečoho podobného no aspoň sa o to pokúsim.)

Plačem. Nejde to zastaviť hoc viem, že je to len vymyslený príbeh. Príbeh, ktorý vymyslel človek, ktorý si u mňa v momentálnej dobe stúpol o veľmi veľké percentá smerom nahor. Tou osobou je pán menom John Green. Skomponovať tak krásny príbeh je proste možné opísať nespočetným množstvom slov. Krásny, vtipný, smutný, srdcervúci, prepracovaný, romantický, dojímavý a hlavne silný.
Dnes večer som na tento film bola v kine. Dojmy? Plač a smiech dokopy. Najhoršie na tom je, že neviete prestať miešať tieto dva pocity dohromady. Každý tieto veci vníma ináč no môžem s istotou povedať, že slzy v očiach mali najmenej 3/4 ľudí v sále. Áno aj chlapi.
Prečo vlastne?                                      Vidieť ako dievča ktoré trpí rakovinou stretne úžasného chalana s ktorým sa dajú dokopy, pritom jeho najlepší kamarát oslepne a aj on sám sa dostane do najvyššieho štádia rakoviny dostane azda každého človeka s kúskom srdca a citov. Avšak celý príbeh sa točí o tom, že osoba ktorá by mala umrieť bude Hazel no čo čert nechcel, všetko sa obráti proti Augustusovi a ten odíde na druhý svet. (Nemienim vám sem opisovať každý detail knihy, pretože ma to doteraz dosť berie.) Dodám teda ešte na záver týkajúci sa Johna Greena toľko, že je to úžasný spisovateľ, táto kniha patrí medzi bestseller, získala mnohé ocenenia a zaujme nejedného čitateľa. Nie je to podľa mňa len taký obyčajný príbeh, kedy človek zatvorí knihu a vráti sa späť do reálneho života. Je to príbeh, ktorý si myslím, že sa stal mnohým ľuďom. Rakovina nie je bohužiaľ vymyslená ako táto kniha. Je to realita, s ktorou sa musí v dnešnom svete vysporadúvať mnoho ľudí. Niekto tento boj vyhrá, iný zase prehrá. Na vine sú hviezdy :) Avšak každý takýto človek sa raz jednou z tých hviezd stane a bude dozerať na nás ostatných zhora.
Čo dodať k hlavnému hereckému obsadeniu?
Shailene Woodley, ktorá hrala Hazel Lancaster bola jednoducho úžasná. Stvárňovať dievča, ktoré má rakovinu, problémy s dýchaním, v hlave jedinú knihu a jediného chlapca chce jednoducho obdiv. Obyčajný divák si povie, že tam vidí len obyčajné dievča s problémom, ktorý trápi reálnych ľudí a nie vymyslenú postavu. No človek, ktorý sa do toho deja vžije pochopí, že hoc bola vymyslená, nemala to ľahké. V tej osobe je toho toľko dobrého a toľko úprimného, že niekedy je aj v tom našom svete problém nájsť tak dobrých ľudí.
Ansel Elgort alá Augustus Waters. No kde začať? Komik, vtipkár, večný narcis, hrdina a bojovník v jednej osobe. Dostať sa aspoň sčasti z tak drsnej choroby a potom ju prijať v poslednom štádiu musí byť dosť bolestivé. Možno zo začiatku ani nie tak fyzicky ako psychicky. Ako to povedať milujúcej osobe? Ako to vezme? Čo bude ďalej? To všetko sme mohli vidieť v tomto príbehu. Jeho rola bola myslím že najviac dá sa povedať deptajúca. Proste vidieť tie nádherné hnedé oči plné úprimnosti raz plné radosti a inokedy plné smútku chce neskutočné množstvo sily. Hovoriť ľuďom naokolo frázy ako "môj život je ako húsenková dráha, ktorá ide stále nahor" chce naozaj veľké sústo psychickej sily. Vedieť, že každú chvíľu príde to čo každý najmenej očakáva musí naozaj veľmi bolieť. Avšak brať to s úsmevom na tvári síce bolí menej no predsa to nezakryje to čo sa deje vo vnútri. Len to uľahčí celý proces. Jednoducho tohto herca a hlavne tú postavu zbožňujem. Warrior!
A čo taký Nat Wolff ,ktorý stvárňovala Isaaca? :) Vysporiadať sa s rozchodom s milovanou osobou, kedy si obaja sľúbia svoje "navždy" a zrazu nastane rozchod musí ozaj bolieť. Aby toho nebolo málo tak dôjde k strate zraku. Ale? Predsa to nevzdáva a pokračujte svojou cestou života. Základom je brať to optimisticky a nedať sa odrovnať i keď nie vždy to ide.




Ďalej tu je Ed Sheeran. Ďakujem mu za tak úžasnú skladbu k tomuto filmu. Jednoduchá pán spevák! :) Úžasný, skromný hudobník, ktorý má v hrdle zlato.
"If you were here, I´d sing to you. You´re on the other side. As the skyline splits in two. I´m miles away from seeing you. I can see the stars from America. I wonder, do you see them too?" 
All of the stars ♪ ♫ ♪

(Už je po polnoci tak teda...) Včera po tom ako som sa vrátila z kina som jednoducho musela napísať pánu Johnovi Greenovi a pochváliť ho za tak úžasne odvedenú prácu. Šanca, že mi odpíše je možnože nulová, ale aj tak som to musela spraviť.

Už len tak na záver. Netuším ako ste na tom s knihou či filmom no musíte si zaobstarať oboje! :) Nádherný príbeh s prekrásnou myšlienkou, ktorý má dojemné ale aj humorné scénky. Nájde sa v tom dúfam každý. Tá sila toho filmu je proste ..wau :) Ťažko to opísať, musíte to vidieť a až vtedy pochopíte o čom tu píšem celý ten čas...

Už len pár hlavných fráz, ktoré mi doteraz behajú po rozume ...

"Bez bolesti by sme nevedeli čo je to radosť."

"Bolesť si treba pretrpieť."

"Niektoré nekonečná sú dlhšie ako iné."

"Keď vás prijmú na pohotovosť, prvé, čo urobia, vás požiadajú, aby ste ohodnotili svoju bolesť na stupnici od jeden do desať a na základe toho určia, ako rýchlo a aké lieky vám majú podať. Pýtali sa ma to už asi stokrát, pamätám si, že kedysi dávno, na začiatku choroby, keď som nemohla dýchať, pľúca som mala v jednom ohni a len som čakala, kedy si plamene prehryzú cestu z môjho hrudného koša na vzduch, ma rodičia odviezli na pohotovosť. Sestra sa ma spýtala ako ma to bolí, no ja som nevládala rozprávať, tak som jej ukázala deväť prstov. Neskôr, keď lieky zabrali a sestra mi prišla odmerať krvný tlak, pohladkala ma po ruke a povedala: "Si veľmi statočné dievča, ukázala si o jeden prst menej, než si mala."

Neviem či so mnou niekto zdieľa aspoň sčasti podobné názory no bola by som rada aj za tie vaše v komentári. Takže ak sa chcete vyjadriť, určite napíšte. :) Želám všetkým dobrú noc.